Za posledných 8 rokov som zažil veľa sústredení korešpondenčných seminárov z matematiky. Niekoľko ako účastník a ďalších n ako vedúci. Sústredenia sú odmenou pre tých riešiteľov, ktorí získajú v danom polroku najviac bodov za správne vyriešené príklady, ktoré nám posielajú poštou. A čo sa na takom sústredení robí? Veľa vecí, prednášky, športy, matematické súťaže, kvízy, diskusie a mnoho iných hier a aktivít. Budiš mi hra, ktorú som začal opisovať v úvode, malým príkladom.
Ako účastník som si preskákal nejednu hru, no táto bola niečím neobyčajná. Úplne ma pohltila. A nie len mňa, ale nás všetkých. Asi to bude tým, že sme sa už všetci za ten týždeň dobre spoznali a mnohí sme sa poznali už aj predtým. Boli sme úžasná partia. Ako správna partia, sme sa všetky 4 družiny spojili a celú hru sme odohrali spolu. Spolu sme utiekli vedúcim - mimozemšťanom z tábora a vydali sme sa hľadať stvoriteľa nás – androidov. Cesta bola dlhá a únavná. Aj napriek miernym problémom sme sa nakoniec dopracovali z Dobrej Vody do Brezovej pod Bradlom. A tam sa to stalo...
Stratili sme sa, nevedeli sme kam máme isť ďalej. Do chaty to bol hodný kus cesty, no neboli sme ešte v cieli. Stupňovalo sa napätie a začala panovať nervozita, podozieranie jeden druhého a hádky sa len a len stupňovali. Nakoniec sa nám podarilo s mojim priateľom PCim zachrániť situáciu, no za cenu vlastnej obete. Všetci boli na nás naštvaní. Museli sme konať, zvolili sme z dvoch zlých možností tú „lepšiu“. No obrátilo sa to proti nám. Hru sme nakoniec úspešne zvládli a dostali sme sa do chaty. Uťahaní na smrť, no boli sme radi, že to máme za sebou. Ale ešte nebol koniec.
Nasledovala diskusia o hre. Nikdy pred tým sme to nerobili, až ma mrazilo, keď som videl tú tmavú miestnosť so stoličkami do kruhu a sviečkami naokolo. Takú diskusiu nečakal ale nik. Slzy, emócie, ospravedlnenia, úcta a uznanie voči konaniu tých druhých. Poplakali sme si, ale nakoniec sme sa všetci cítili úžasne, lebo sme vedeli, že sme super partia a naše priateľstvá sa len a len posilnili....
Nie len o hrách je sústredenie, tábor, či iná podobná akcia. Je to aj o otváraní nových možností. O tom, že ako účastník spoznám veľa nových ľudí, ľudí, ktorí majú tiež tak radi matiku ako ja. S ktorými sa môžem kludne porozprávať a nik sa na mňa nebude dívať ako na „kockáča“. Častokrát práve tu získam priateľstvá na celý život.
A aj v matike povyrastiem. Na prednáškach sa naučím rozumieť učivu. Sám sa to prídem, sám si to uvedomím a tým sa naučím oveľa viac ako keď mi v škole prinesú všetko na podnose. Aj tažká látka sa dá povedať ľudsky, tak aby ju každý pochopil. Po prednáškach si zašportujeme, poobede zahráme výbornú hru, zasúťažíme v matike a večer si užijeme kvíz, diskusiu, alebo iný dobre pripravený program.
Byť účastníkom je úžasné. Robiť vedúceho je ale ohromne náročné. Perfektne zorganizovaní program si vyžaduje kopec času a námahy. Treba premyslieť hry po posledných detailov, pozhánať, alebo povymýšlať príklady do súťaží, vymyslieť večerné programy a zvyčajne aj jednu nočnú hru. Samozrejme, že treba „premakať“ prednášky a semináre na sústredeniach tak, aby ďetom veľa dali, aby ich naučili myslieť, formulovať svoje myšlienky a názory a vedieť ich obhájiť. A v neposlednom rade prehĺbiť povrchné vedomosti zo školy. Nie memorovanie, ale porozumenie učiva je dôležité. Všetko toto úsilie nás stojí veľa síl a spánku. No vidieť štastné detské tváre žiariace spokojnosťou po vydarenej akcií za to stojí. Nik z nás to nerobí pre peniaze, všetko je to na báze dobrovoľnosti. Aj preto majú všetci tí, čo to robia, môj obdiv.
Sústredenia a svet okolo nich sú môj život. Je to niečo, na čo sa len tak nezabúda. Nie je ľahké to opísať, to treba jednoducho zažiť.
